Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.

Ako vzniká hit: Povedz mi otec

Nie každý deň si na našu rodinu spomenú médiá. Určite patríme sôr do družiny spomienkotvorných občanov ako medzi nádejnú mlaď Slovenska. Preto ma prekvapilo a tak trochu aj potešilo, že na stránkach denníka SME sa 19.4.2012 objavil článok od Dušana Taragela "Ako vznika hit: Povedz mi otec". Neviem, čo ho k napísaniu článku viedlo. Až na pár nepresností je to v celku milá spomienka. Prečítajte si ho

Tu je link na stránku SME

Ako vznika hit: Povedz mi otec

Verejnoprávny úradujúci Mačo

Netušil som, že blogom, v ktorom som vyjadril počudovanie nad neanimovaným filmom Posledný autobus, rozprúdim takú živú korešpondenciu s pánom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu. Priznám sa, strávil som pri tom na môj vkus až priveľa času a vydal nespočetne veľa energie. Nech mi to Pán Boh odpustí.

Vlastne o čo ide? Pri odovzdávaní cien filmovým a televíznym tvorcom, IGRICA, dostali hlavnú cenu za animovanú tvorbu tvorcovia filmu Posledný autobus. Keď som si ho pozrel, zistil som, že to nie je žiadny animovaný film a tak cenu nemal dostať. Podobne sa začudoval aj môj priateľ Ivan Popovič, známy priekopník animovaného filmu. Úryvky z tohto filmu som mal možnosť vidieť aj pri odovzdávaní cien Slnko v sieti. Aj tu sa dielko objavilo medzi nominovanými filmami ako animovaný film. Žeby ho akademici nevideli? V záverečných titulkoch tvorcovia ďakovali Audiovizuálnemu fondu a Ministerstvu kultúry za finančnú pomoc. Pre nič netušiacich čitateľov podotýkam, že je veľký rozdiel, najmä vo financiách a v čase, ktorý sa venuje animovanému a hranému filmu. V porovnaní s hraným krátkometrážny filmom sú náklady, ale aj čas na realizáciu niekoľko násobne vyššie. Teda, aspoň by mali byť. Desaťminútový poctivý animovaný film vzniká aj niekoľko rokov, pokiaľ hraný kratučký film sa dá úsporne a hravo nakrútiť za jeden - dva týždne. Iste, nedá sa to porovnávať aritmeticky, ale predsa len, spôsob výroby, financie a čas sú diametrálne iné.

Posledný autobus ide ďalej....

(odpoveď riaditeľovi Audiovizuálneho fondu Martinovi Šmatlákovi na jeho email)

Vážený pán Šmatlák,

ďakujem za odpoveď na môj email. Som rád, že ste v nej na pravú mieru uviedli podiel AVF na financovaní projektu Posledný autobus.

Pri príprave môjho blogu som vychádzal z informácii na Vašej web stránke

http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_id=608

Tam figuruje projekt v podprograme 1.3.4. - Produkcia animovaných kinematografických diel.

1531/2011-4/2.1.1). (http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_krok=1&x_id=1716).

Chcem podčiarknuť, že mi nejde o samotnú výšku dotácií, tie sú pre slovenských tvorcov neustále pod hranicou reality. Ani o fakt, že žiadatelia boli a možno aj dnes sú presvedčení, že ich žiadosti boli podané riadne, aj keď ide o iný druh spracovania filmovej poviedky a nie o animovanú tvorbu. Ani nespochybňujem výšku požadovaných finančných prostriedkov na krátkometrážny hraný štylizovaný film. Navyše sú mi mladí tvorcovia sympatickí a ich práca sa mi páči. Mojou snahou je pomenovať veci správnym menom. A v prípade, že ide o podozrenie z netransparentného úmyslu, požadovať o  vysvetlenie. Možno sú moje blogy emotívnejšie a expresívnejšie, ale to je už môj literárny štýl, aký pri tomto type internetovej literatúry používam. Som presvedčený, že moje texty nie sú odistenou zbraňou, ale skôr povzbudzujúcim prostriedkom zakríknutých, naštvaných a skeptických čitateľov a možno aj žiadateľov o štátny príspevok na animovanú tvorbu.

Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku

/otvorený list Ivanovi Popovičovi/

Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,

dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.

V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a  verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia..........vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.

Darko Čupič

Neumierajú len celebrity a známe osobnosti. Umierajú, a tých je podstatne viac, úplne normálni, všední ľudia. Ale aj tá všetnosť a normálnosť je dnes vzácnosťou. S takýmto človekom som sa stretol v pizzerii, kde svojim hlasom napĺňal celý priestor. Vtedy tam Darko robil kuchára. Černohorec s vychudnutou tvárou, živými očami a zovňajškom pravého južana. Bolo to v čase, keď som v Krasňanoch naplno zarezával v spoločnosti TATRA ABB, ktorá vyrábala televízne programy. Vlastne ich vyrába aj dnes, ale už nie na bežiacom páse. Táto malá manufaktúra sídliaca v záhrade malého vinohradníckeho domčeka prijala aj Darka.

Požiadavky kultúrnej obce na strategické partnerstvo v oblasti kultúry  

1. Priznať kultúre jej spoločenský význam, posilniť verejný záujem o kultúru

- Sformulovanie a realizácia dlhodobej stratégie štátnej kultúrnej politiky

- Propagácia a popularizácia kultúrneho dedičstva, umeleckej produkcie a kultúrnych inštitúcií v SR i v zahraničí

- Vypracovanie programu dlhodobého systematického vzdelávania v oblasti kultúry

- Zintenzívnenie medzikultúrneho dialógu s využitím celého spektra pôvodnej domácej  tvorby

Gorilie voľby...loď, ktorá sa plaví do neznáma

Poviete si, otrepaná pesnička Peciho Uherčíka a Martina Sarvaša. Otrepaná, ale stále aktuálna. Keď ju v 1989-tom roku Ďurinda s Pecim  a s „občianskym združením  Zvieratá“ nahrali a video tajne zostrihali v Slovenskej televízii, nevedeli, akú historickú, ale najmä nestarnúcu hodnotu zakódovali do textu a atmosféry rockovej skladby.  Bolo to prvé, čo mi napadlo, keď som si dnes, v predvečer ďalších parlamentných volieb v roku 2012 sadol ku klávesnici a začal písať tento text.

Kam sa plaví náš malý slovenský svet? Kedysi v Kusturicovom filme Underground sa s Juhosláviou protagonisti úžasného filmu nostalgicky lúčili  so slovami : „Goodbye Yugoslavia“. Vtedy ju geniálny režisér, odchovanec pražskej Famu, prirovnal k akémusi ostrovu, ktorý sa vzďaľuje. Otázkou však bolo, kto komu? Či vtedajšia Juhoslávia občanom, alebo občania Juhoslávii. Nikdy som sa to nedozvedel. Tak to je aj so zajtrajšími, či už dnešnými voľbami. Čo opúšťame a čo nás čaká? Hneď v úvode priznávam „nič dobré“. Prečo?

Otvorený list politickým stranám

Vážení predstavitelia politických strán,

spisovateľská organizácia Slovenské PEN centrum spolu s ďalšími organizáciami, združeniami, ale aj občianskymi aktivistami sa na Vás obracia otvoreným listom, v ktorom Vás vyzývame na zverejnenie Vašich politických zámerov týkajúcich sa slovenskej kultúry, ktorá bola takmer dvadsať rokov na okraji záujmu všetkých doterajších vládnucich politických subjektov v histórii Slovenskej republiky.

Nie je nám jedno, kto pred voľbami 2012 vstupuje do politickej súťaže. Preto očakávame od Vás verejný prísľub, že